Z histórie modelárstva v Humennom – Jozef Sopirjak – časť II.
Attila Csontos – 3. mája 2020
Týmto článkom chcem nadviazať na môj článok z roku 2012 a prispieť do modelárskej histórie Humenného niekoľkými spomienkami z tohto obdobia.
Moja modelárska činnosť bola do istej miery utlmená počas môjho štúdia v rokoch 1962-1967 a roku 1968, kedy som bol na základnej vojenskej službe. Aj počas tohto obdobia som síce staval modely, hlavne upútané, s klubovým životom som však nemal bližší kontakt. Aby som sa vrátil k úplným začiatkom, prvý model, čo sme vôbec postavili, bol jednoduchý tyčkový model “Střízlík” na gumu, ktorý som spomínal už v prvom článku. Stavali sme ho cez prázdniny v Zbojnom niekedy v roku 1958. Trup tvoril hranolček o priemere 1×1 cm a vystrúhal ho Andogov otec. Vyrezal som z dýhy profily, postavili sme krídlo, potiahli papierom “kablo” a poťah som navlhčil, lebo som vedel, že tak sa to má robiť. Samozrejme papier sa zvlnil k veľkému rozčarovaniu Andogovcov, a ja som sa ich snažil upokojiť s tým, že papier sa vypne keď sa vysuší, hoci som sám o tom nebol presvedčený. Pre urýchlenie tohto procesu sme dali krídla na pec a s napätím pozorovali, čo sa bude diať. Po chvíli sa poťah skutočne krásne vypäl a my sme mohli model zalietavať samozrejme vo vysokej tráve, aby sa nepoškodil. Model však nikdy nelietal ako gumák, lebo pre tento spôsob lietania sme nemali žiadne vedomosti ani skúsenosti. Púšťali sme si ho z ruky a neskôr sme ho ťahali na niti do výšky.
Ďalším modelom bola “kavka” s trojuholníkovým priestorovým trupom a dvojitými smerovkami, ktorý si neskôr Rudo už ako reprezentant opäť postavil ako nostalgickú spomienku na začiatky modelárstva. Ako som už hovoril, Rudovi Andogovi som niekedy v roku 1963 kúpil motor Carl Zeiss Jena 2,5 ccm a Rudo si na tento motor postavil upútaný hornoplošník. Vlastne tento model získal od jedného chlapca, ktorý ho staval asi rok a potom sa odsťahoval so svojimi rodičmi z Humenného. Rudo ho dokončil až v čase prázdnin v Zbojnom a tesne pred svojím odchodom do Ostravy, kde chodil do elektrotechnického učilišťa ho chcel vyskúšať. Nemali sme palivovú nádrž, ktorú sme nakoniec zlepili z celuloidu, ktorý sme získali z puzdra na preukážky. Ďalším problémom boli lanká, na ktoré sme použili silonové rybárske vlasce. Aj tie neboli rovnakej hrúbky a časť sme museli nadviazať. Konečne nastal deň “D”. Na futbalovom ihrisku v Zbojnom sme vykosili vzletovú plochu a nastala dilema, kto s modelom poletí, keďže nikto z nás nikdy s upútaným modelom nelietal, nikto si nechcel vziať na zodpovednosť prípadnú haváriu a poškodenie. Nakoniec po chvíli naliehania som si túto neľahkú úlohu ako najstarší a v tom čase už ako pilotný žiak bezmotorového lietania prevzal na svoje plecia. Nahodili sme motor a s búšiacim srdcom som dal pokyn k vzletu. Model sa odpútal a začal stúpať. Pretože lanká boli pružné, model reagoval na moje pokusy riadenia dosť neochotne a oneskorene, ale letel. Radosť prizerajúcich bratov Andogovcov bola preveliká. Pretože nádrž bola deravá, asi po jednom necelom kruhu motor vysadil a podarilo sa mi s ním pristáť. Urobili sme ešte jeden úspešný let, kým nám nedošlo palivo.
Spomínaný motor sme raz rozobrali, lebo sme chceli vedieť na akom princípe pracuje. Rozvod zmesi bol riešený šupátkom, ktoré malo dve polohy označené písmenami “L” links, a “R” rechts, podľa toho, či bola použitá ľavotočivá, alebo pravotočivá vrtuľa. Keď sme motor poskladali, samozrejme zapracoval Murphyho zákon, a motor sme nastavili pre ľavotočivú vrtuľu, hoci bol osadený pravotočivou vrtuľou. Bolo to v zime, chceli sme lietať s účkom, motor však nijako napriek našim skrvaveným prstom nechcel naštartovať. Ba niekedy aj chytil, ale bežal opačne. Z lietania nebolo nič a až následne sme zistili, čo vlastne tie písmenká znamenajú. Cez prázdniny už počas štúdia som si v Zbojnom postavil upútaný akrobatický celobalzový model “Ika” lebo som už aj ja vlastnil “dvaapolku” Jena a lietal som si s modelom na lúke. Raz sa mi ale stalo, že mi vypadla matička M3 ktorou bol upevnený motor k motorovému loži. Znie to neuveriteľne, ale matičku som po zúfalom hľadaní v tráve našiel!
V roku 1970 som sa zoznámil možno povedať s modelárskou legendou Humenného, Ing. Štefanom Balážom. Spomínam si, že sme sa prvý krát stretli na škvárovom ihrisku pri Chemlone, kde vtedy spolu so skupinou chlapcov vystreľoval šrapnely. Išlo o raketový motorček pripevnený páskou na modelársku lištu, ktorá tvorila stabilizátor a za výmetnou zmesou bola namiesto streameru, alebo padáčiku traskavina. Je treba povedať že Štefan bol plný invencií a mal mnoho neortodoxných a originálnych nápadov a riešení a to nielen v modelárčine. Veľmi sme sa spriatelili a doteraz si pamätám na dlhé večery pri jeho obľúbenej kanaste a litroch čiernej kávy (zriedka sa mi podarilo vyhrať), ktoré niekedy končili nad ránom, alebo na jeho jedinečný recept na varenie grogu.
Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov, ako som už uviedol, bol som spolu s Rudom Andogom vedúcim modelárskeho krúžku v suterénnom kryte civilnej obrany na Sídlisku I. neskôr v DPaMK na Lipovej ulici. Podmienky tam boli otrasné. Nám to ale nevadilo. Boli sme mladí a podstatné bolo to, že sme mali materiál. Neskôr v DPaMK na Lipovej ulici boli pekné svetlé v zime vykurované dielne.
V tom istom čase na tom istom mieste
Materiálne nám v tom období vypomohol metylalkoholom do “žhavíkov” veľký fanúšik modelárstva JUDr. Baláž, ktorý bol podnikovým právnikom v Chemlone Humenné. Členmi krúžku boli Dušan Boňko, Zdeno Pruša, Miťo Hricinda, Vlado Misník, Peter Šteco, Ľubo Bak, Vojto Gavroň, Dlugoš a mnohí ďalší. V rýchlosti stavby modelov vynikal predovšetkým Dušan Boňko, ktorý dokázal postaviť kvalitnú A2 (teraz F1a) za týždeň.
Zúčastňovali sme sa žiackych súťaží a 2x sa nám podarilo prebojovať na žiacke Majstrovstvá Slovenska, ktoré sa konali v Bratislave a pokiaľ ma pamäť neklame, Miťo Hricinda s A1 “Miss” sa postavil na stupeň víťazov. Miťko mal vtedy 10 rokov, horúčava a súťažný deň ho riadne vyčerpali. Aby som upútal jeho pozornosť pri prechode cez križovatky, poveril som ho strážením mojej osoby. Miťko potom pozorne sledoval okolie s rukou zastrčenou pod ľavou pazuchou. Pamätám sa na príhodu, keď sme sa po súťažnom dni išli osviežiť na kúpalisko Štrkovec a kým sedem chlapcov vystrájalo, ja som stál po kolená vo vode a počítal som hlavy. Zdeno Pruša a ešte ktorýsi si zo mňa chceli urobiť žart a skryli sa za drevený bubon na káble, ktorý bol nevedno z akých dôvodov vo vode. Keď som sa nemohol dopočítať všetkých, zavelil som “všetci von” a pravda vyšla najavo. Ďalším zážitkom bola návšteva lunaparku v Petržalke a jazdy na autíčkach. Vzhľadom k tomu, že Miťko mal iba 10 rokov, musel som mu robiť spolujazdca. Šoféroval ale sám.
Na jednej zo súťaži sme dosiahli pekné umiestnenie a Zdeno Pruša a Vlado Misník sa prebojovali na celoštátne majstrovstvá, ktoré sa konali v Jindřichovom Hradci. Priznám sa, že k vlaku som dobehol na poslednú chvíľu, keď ma už chlapci netrpezlivo vyzerali z okien, všetko ale dobre dopadlo. Vtedy s nami išli ešte dvaja chlapci tuším z Bardejova, na ich mená si už nespomínam. V tých dňoch sa konal aj veľtrh v Brne a Zdeno navrhol, aby sme sa zastavili. Jeho návrh bol prijatý s nadšením a tak sme prerušili cestu a išli sme si pozrieť exponáty, medziiným aj legendárne auto-upír z filmu Upír z Nosferatu.
Pri stavbe vetroňov bola snaha znížiť do maximálnej miery zotrvačné hmoty a sústrediť hmotnosť čo najbližšie k ťažisku. Z toho dôvodu sa výškovky stavali čo najľahšie a ak sa niekomu podarilo postaviť výškovku 10 gramovú, v Modelári sa o nej písalo s výkričníkom. Zdeno Pruša také výškovky na svojich modeloch mal a pri technickom preberaní modelov komisári krútili hlavami so slovami: “Tohle ti dělal táta, že jo”. Starý pán Pruša, ktorého som si veľmi vážil, však nemal absolútne žiadny vzťah k stavbe modelov a Zdeno to hneď okomentoval: “Ta dze muj ocec by take robil”. Na tejto súťaži mal Zdeno smolu hneď dvakrát. Prvý raz nejaký starší fúzatý pán pokiaľ sa pamätám v pumpkách a wibramách neviem či úmyselne alebo neúmyselne sa zamotal do natiahnutých štartovacích šnúr, rozšliapol Zdenovi výškovku a odkráčal so slovami “nojo, promiň, to se někdy stává”. Ak sa dobre pamätám, Zdeno v tom čase už mal 3 maxa a musel súťažiť s náhradným modelom, ktorý mal naladený tak, že pod nábežku výškovky si dával zápalku. Napriek tomu aj štvrtý štart mal maxo. Toto riešenie sa mi videlo nespoľahlivé a hoci Zdeno protestoval, zrezal som z podložky pod odtokovou hranou výškovky, pre krátkosť času sme však už nestihli model vyskúšať. Doteraz si tento experiment vyčítam. Výsledkom bolo “húpanie” modelu a čas pod 3 minúty a tak Zdeno prišiel o pekné umiestnenie.
Popri modelárčine som aj lietal v aeroklube v Kamenici. Jedného krásneho dňa som išiel s “Orlíkom” do termiky a nakázal som chlapcom, aby sa ani nedotkli combatu s ktorým som si chcel večer zalietať. Zdeno a ostatní s koženými tvárami horlivo kývali, že môj príkaz splnia. Chvíľu po štarte som sa pozrel dole, a vidím ako moje samokrídlo lieta, ale opisuje neprimerane veľké kruhy. Po pristátí som sa výsluchom dozvedel, že Zdeno a spol. po mojom odštartovaní odštartovali aj combat, Zdenovi sa ale rukoväť vyšmykla z ruky a model lietal sám, kým mu nedošlo palivo. Potom bez ujmy pristál do vysokej trávy.
S nebohým Rudom Andogom sme sa v combatoch prebojovali na Majstrovstvá ČSSR, ktoré sa konali v Hradci Králové v dňoch 11.12. septembra 1971. Na modeloch sme mali “žhavíky” MVVS, ktoré v tom čase patrili medzi najvýkonnejšie, žhaviace sviečky však boli citlivé na vyladenie množstva paliva a ich obsluha bola o niečo náročnejšia ako detonačné motory. Motory sme ale mali nastavené tak, že chytali na “krivý pohľad”. Podľa pravidiel bolo potrebné odštartovať do 30 sekúnd, mne sa však v limite nepodarilo nahodiť motor a tak som súťaž skončil bez štartu. Neskôr sme zistili, že príčinou bol odpojený kontakt z baterky. Rudo ale pokračoval a predviedol dva pekné súboje v ktorých zvíťazil. Na bedňu to však nestačilo. Rudo bol vynikajúci modelár vo všetkých kategóriách, jeho doménou bola však kategória F1C v ktorej bol dlhoročným reprezentantom ČSSR, niekoľkonásobný majster SSR a ČSSR, zúčastňoval sa medzinárodných súťaží mal mnoho priateľov, jeho osobným priateľom bol niekoľkonásobný majster sveta Verbickij. Čo sa týka kvality práce, či už v zamestnaní, alebo v modelárčine, bol perfekcionalista.
Tvrdými súpermi boli pre nás modelári zo Sniny ktorí boli pre rozvoj modelárčiny v tomto regióne veľkým prínosom. Podľa mojich vedomostí, modelárčina v Snine vznikla o niečo neskôr, nijako to však neubralo na ich kvalite. Mená Alfréd Bárta st. a neskôr aj mladší, Ing. Emil Nevický, Pavol Fiľakovský, Ján Nemec a ďalší, vzbudzovali rešpekt a svojou účasťou prispievali k úrovni súťaží. Či už na tréningy na letisko, alebo na súťaže prichádzali s celými rodinami a zdá sa, že pre nich to bola aj spoločenská záležitosť. Vzájomne si pomáhali a do súťaženia sa zapájali všetci, včítane manželiek a detí. Je mi trochu ľúto, že rubrika “História leteckých modelárov v Snine” je prázdna.
Samozrejme nemožno nespomenúť Arpi Csontosa a jeho chlapcov, s ktorými sme súperili či už v kategórii rakiet, voľne lietajúcich modelov, alebo upútaných modelov. Pamätám si na nesmiernu radosť Csontosovcov, keď na krajskej súťaži combatov ma jeho zverenec porazil. Som rád, že svojím zápalom, húževnatosťou a obetavosťou významne prispel k udržaniu modelárstva v Humennom na veľmi dobrej úrovni aj v týchto neľahkých obdobiach.
História modelárstva v Humennom by nebola úplná, ak by som nespomenul skromného a už nebohého Janka Svatušku, ktorý však na súťažiach vynikal vyrovnanými výkonmi a bol obávaným súperom.
Ďalšou legendou je Mišo Godžak, ktorý dlho lietal ako inštruktor bezmotorového lietania v Kamenici n/Cirochou, až kým sa neoženil, S lietaním sa rozlúčil tak, že na veľkom svahu pri severnom vetre nad Kamenicou urobil s Blaníkom 50 premetov. Miško lietal snáď všetky modelárske kategórie a pokiaľ sa dobre pamätám, patril k priekopníkom lietania s rádiom riadenými modelmi.
V tejto súvislosti si spomínam, že z príležitosti 50-teho výročia založenia aeroklubu, možno 30 rokov po tom, čo Miško ukončil aktívnu leteckú činnosť som mu ponúkol, že ho zveziem na Blaníku. Samozrejme s nadšením súhlasil s podmienkou, že bude sedieť na zadnom inštruktorskom sedadle a ja nebudem riadiť. Na dôkaz toho som musel držať obe ruky hore aby ich videl. Celý let od štartu až po pristátie zvládol perfektne, ako keby nikdy nebol prestal lietať. Proste, ako Rusi hovoria, talent neprepiješ. Na toto výročie bol pozvaný aj prvý náčelník Kamenického aeroklubu pán Anton Bača aj so svojou manželkou pani Libušou, ktorá tiež lietala. V tom čase mal pán Bača ak sa nemýlim viac ako 80 rokov a pokiaľ mi je známe, od roku 1962, kedy zanikla funkcia plateného náčelníka, už nelietal. Ponúkol som aj jemu a jeho manželke, že ich na Blaníku zveziem. Pani Libuša sa ospravedlnila, a hneď dodala: “Ale jeho vemte a teď mu to vraťte. Víte jak na nás řval”. Pán Bača bol totiž dosť náročný na dodržiavanie disciplíny a nič nám žiakom neodpustil. Starý pán však celý let zvládol perfektne s bravúrou, hoci pokiaľ viem, Blaníka nelietal.
Nerobím si nároky na vyčerpávajúce informácie a nemôžem spomenúť všetkých, ktorí si to nesporne zaslúžia. Toto bolo iba niekoľko spomienok z môjho pohľadu na predchádzajúce obdobia tak, ako som si ich pamätal. Iste je však aj medzi súčasnými modelármi veľa pamätníkov, ktorí by vedeli udalosti z minulých dní priblížiť, doplniť a obohatiť.
Technický pokrok v modelárstve je úžasný, modely sa už nemusia stavať, je možné ho kúpiť hotový, let modelu riadi počítač tak, že popiera fyzikálne zákony. Možno je v tom kus nostalgie ale verím, že napriek tomuto technickému pokroku sa ešte stále nájdu modelári, ktorí sami chcú vytvoriť dielo a lietať s ním tak, ako sme kedysi stavali a lietali my.
V Košiciach apríl 2020 Jozef Sopirjak
