Spomienky p. Sopirjaka na začiatky modelárov v Humennom
Aj keď môj príspevok bude iba fragmentom histórie, chcem tak reagovať na výzvu p. Ing. Gavroňa v článku o histórii modelárstva v Humennom,. S modelárčinou som začal v roku 1957 ešte ako žiak 7. ročníka základnej internátnej školy v Humennom. Internát sme mali na terajšej Mierovej ulici (U Styka), skôr narodení si to budú určite pamätať, naproti mal svoju dielničku obuvník, škola bola v budove bývalej fary blízko súdu a naproti bolo OSP. Býval som spolu s už nebohým Rudom Andogom, jeho bratom Štefanom, Milanom Labikom a jedného dňa sme navštívili pána Chlapečka, ktorý bol tuším hospodárom vo Zväzarme a ktorý, pokiaľ sa pamätám, sídlil tiež na Mierovej ulici. Pýtali sme si od neho nejaký modelársky materiál. Zaviedol nás do skladu, kde sme videli motorové upútané modely, kto a kedy ich postavil sme sa nedozvedeli, je však zrejmé, že modelárstvo bolo v Humennom už pred rokom 1957.
Pán Chlapeček ktorý mimochodom mal najmenej 130 kg nám dal nejaké nosníky, plánky a poťahový papier „kablo“ hnedej farby o troch hrúbkach. Najtenší bol kondenzátorový a najhrubší mal štruktúru plsti. Používali sme stredný. Z plánikov to bol jednoduchý model na gumu „střízlík, vetroň „kavka“ s dvojitou smerovkou na výškovke, nádherný vetroň „orlík“ s priestorovým trupom o rozpätí okolo dvoch metrov ktorý sme však nikdy nepostavili, motorový súťažný model „mars“ na motor 2,5 ccm, ktorý na motor Carl Zeiss 2,5 ccm neskôr postavil Rudo Andoga a množstvo ďalších plánikov prekrásnych vetroňov a motorových modelov, ktoré by z dnešného pohľadu boli hodnotené ako historické. Súťažná doba chodu motoru pokiaľ sa nemýlim bola v tom čase 25 sec. a keďže nejestvoval žiadny časovač, bolo treba empiricky zistiť také množstvo paliva v priehľadnej nádrži, ktorý by zodpovedal povolenému chodu motora. Keďže sme na rebrá (profily) nemali žiadnu preglejku ani dýhu, olúpali sme v internáte dýhu zo skríň, čo malo za následok pohovor u pani riaditeľky s hrozbou vylúčenia.
Zakrátko na to, v roku 1959 bol založený modelársky krúžok v Dome pionierov a mládeže v kaštieli. Riaditeľom bol vtedy p. Dunda, ktorý nám so všetkým vychádzal v ústrety a pominuli aj problémy s materiálom. Nemali sme však žiadne skúsenosti a preto do krúžku boli zakúpené predovšetkým stavebnice z tuzemského materiálu vetroňov kategórie A2 „kondor“ a „orlík“, ktorý však nemal nič spoločné s už spomínaným vetroňom. Hlavica na „kondore“ bola z preglejky, potiahnutá z oboch strán hobrou a krídlo bolo nedelené o rozpätí 1600 mm, ktoré sa na úložnú dosku trupu pripevňovalo gumou. S týmto typom sme sa po prvý krát spolu s Milanom Labikom v lete 1959 zúčastnili modelárskej súťaže v Spišskej Novej Vsi. Pioniersky dom nám zakúpil lístky na vlak a aby sme boli včas, cestovali sme večer predtým a prespali sme v Spišskej Novej Vsi. Čo sme pritom zažili by bolo na iné rozprávanie.
Ako som už uviedol, krídla boli nedelené, nemali sme žiadne prepravné boxy a výsledkom bolo niekoľko dier v poťahoch. Modely sme nemali ani nalakované a samozrejme v rannom vlhkom vzduchu poťah povolil a zvlnil sa. Keď sme však uvideli modely ostatných súťažiacich, mali sme pocit, že sme na inej planéte. Žasli sme nad nádherne spracovanými pestrofarebnými modelmi so neuveriteľne tuhými štíhlymi krídlami s rozpätím cez dva metre, s tenučkými profilmi ktoré boli potiahnuté dokonale vypnutým modellspanom, niektoré aj eliptickými „ušami“, prekvapili nás raketové štarty a fantastické kĺzanie. Prvý krát sme videli determalizátor, o ktorom sme síce čítali, ale nevedeli sme aký je jeho účel. Prvý krát sme videli balzu a za 40 Kčs sme kúpili jeden hranol od súťažiaceho, ktorý ho vyhral ako cenu. Už ani neviem ako sme súťažili, to však nebolo podstatné.
Poznatky, ktoré sme na tejto súťaži získali, znamenali kvalitatívny skok v našej modelárskej činnosti. Koncom leta som bol spolu s Milanom Labikom vyslaný do dvojtýždňového kurzu inštruktorov, ktorý sa konal v Ústrednej plachtárskej škole vo Vrchlabí. Režim v škole ako to v tých časoch bývalo, bol prinajmenšom polovojenský. Výuka pozostávala z predmetov aerodynamika a mechanika letu, meteorológia, stavebné materiály, technológa a samozrejme samotná stavba modelov. Pamätám sa, že nám prednášal p. Lněnička, uznávaná kapacita v odbore aerodynamiky a konštruktér profilov CRD. Kurz som absolvoval s vyznamenaním a za odmenu som spolu s ďalšími dvomi absolventmi mal vyhliadkový let v Aero 45, ktorý pilotoval majster športu a reprezentant ČSR Kumpošt. Po návrate som popri modelárčine dlhé roky viedol modelársky krúžok v „pionierskom dome“ v Humennom. Z tohto obdobia sa zachovali aj fotografie na ktorých sa možno niektorí súčasní modelári poznajú, ale o tom možno inokedy.
Jozef Sopirjak
